Je pekný slnečný deň. Spolu s Marekom, Milanom a Mariánom sme sa zabrali (nadväzujúc na tradíciu minulých rokov) na Veľký Choč – tradičný výstup spojený so sv. omšou na jeho vrchole. Prvýkrát sme sa tu my mladí na sv. omši zúčastnili v lete v roku 1993, vedení naším vtedy vedúcim Ľubkom Chovancom. Z Liskovej sme vtedy odchádzali o 1.00 ráno s tým, že chceme pozorovať východ slnka. Naše plány sa splnili dokonale. Okolo 6.00 spoza Kriváňa vykukol len kúsoček a o chvíľu celý náš „brat Slnko“ v plnej svojej nádhere. Bolo to úžasné. Všetci sme si v duchu mysleli: „Postoj chvíľa, si krásna.“ Nepostála, ale zostala hlboko vrytá v srdci každého z nás. Sv. omšu o 9.00 celebroval na chočskej Poľane za hojnej účasti veriacich pán farár z Valaskej Dubovej. Duboveckí veriaci pripravili pre všetkých dobrý horský guláš.
Po niekoľkých rokoch absencie takéhoto krásneho podujatia sa stretávame znova, ale tentokrát sa sv. omša konala na vrchole Choča a nie na Poľane, ako sme boli informovaní. Aj preto sme si v závere Medvedej dolinky nakládli ohník, opiekli slaninku a občerstvili sa natoľko, že sme mysleli, že máme dosť času aj na oddych. Rozplývali sme sa, ako nám je dobre. Veru bolo, ale až dovtedy, kým sme ďalekohľadom nezistili, že na vrchole Choča je podozrivo veľa ľudí a okolie salaša na Poľane je prázdne. Bol to pre nás šok! Marián s Milanom boli na sv. omši, ale čo ja s Marom? Rýchlo sme vyskočili a za neuveriteľných 54 minút sme stáli na Choči, pri oltári z ruksakov mladých. Pán kaplán Slotka z Dolného Kubína akurát začínal sv. omšu, ktorú sme všetci hlboko prežívali. Kňaz zdvihol kalich (pozadie mu vytvárala kosodrevina a okolitá scenéria Západných, Vysokých a Nízkych Tatier), my kľačiaci na zemi sme boli očarení a plne sme si uvedomovali Božiu všadeprítomnosť, veľkosť a všemohúcnosť. Po tomto hlbokom duchovnom zážitku, stále očarení okolitou scenériou a krásnymi výhľadmi, sme sa pomaly presunuli na Malý Choč, aby sme si bližšie obhliadli miesto, kde stál ešte nedávno kríž. Jeho pozostatky sme objavili v sutine pod nohami – drevo polámané, plechy zničené.
Vo večerných hodinách sme šťastne prišli domov možno aj v strachu, lebo celou cestou nás sprevádzalo ryčanie jeleňov – bola totiž ruja. Už teraz veríme, že v budúcom roku sa znova takto stretneme na Choči pri sv. omši a ešte vo väčšom množstve (pri novom kríži).
Autor: Miro B.