Po načerpaní skúseností od predchádzajúcich staviteľov, po obstaraní a zakúpení materiálu, stretávame sa v sobotu 18.10.1997 ráno o 7.00 hod. pri kultúre, odkiaľ nás pán J. Mrva na „ávii“ dopraví na Lúčanské lúky. Po vlastných sa presunieme nad poľovnícku chatu – Jágerku, kde sa predchádzajúci deň na „tatre“ vyniesli hranoly a plechy. Po krátkej prestávke, občerstvení a vhodným zahriatím, nakoľko je zima, rozdelíme si materiál. Plech spolu so synom Marekom nesie Dr.Kubala, priečne rameno Miloš Lesák, Majo Makovický a Peťo Mišata, pozdĺžne 7 metrov dlhé rameno sme niesli ja, môj brat Janko, Miloš Štrbina, Maroš Šeffer, Marek Daňo, Milan Šrobár, Rasťo Horvát, Janko Mišata, Kajo Likavec a Vlado Serdel.
A začalo to. Na začiatku plní optimizmu a zapálení pre vec sme srandovali, ale keď sme odbočili z Medvedej dolinky a terén sa začal výrazne stupňovať (nepoznali sme ho), začalo naše trápenie. No nálada napriek zime, snehu (boli sme celí mokrí) neklesala. Po niekoľkých stovkách metrov sme ale úplne vyčerpaní, premočení a nikto nevládze ísť ďalej. Kríza. Posilnení trošku rumu (nášho životabudiča a dynamitu) sa zviechame a za spevu piesne ruských Buriakov, ktoré niekedy ťahali lode proti toku Volgy – Ej úchnem, ej úchnem, jiščo rázik, jiščo ráz… sa dávame do pohybu. Máme problémy s orientáciou (Kubalovci blúdia spolu s Majom, Peťom a Milošom), ťažko sa predierame pomedzi husté konáre stromov, za golier nám stále padá sneh.
Ale predsa. Po 3 hodinách trápenia sa priblížime k vrcholu, aby sme v ešte náročnejšom vrcholovom úseku dokonali naše dielo. Prichádzajú aj blúdiaci Kubalovci – blúdili až na náprotivnej strane – v masíve Choča. Ujo nám prepiluje konáre stojace nám v ceste. Kúsok po kúsku a v malú chvíľu stojíme šťastní na vrcholku. Svieti slnko a my ešte nevnímajúc krásne pohľady, snažíme sa roztrasenými rukami niečo zjesť. Prichádzajú ostatní a stojíme tu šťastní, že sme to dokázali. Milan polial pálené – už je lepšie. Polial ešte raz,… – už je dobre. Poniektorí sa pomaly rozchádzajú, ostatní ostávajú až do 17.00 hod. večernej. Majster Miloš – teraz aj náš tesár – vsadí rameno a natiahneme v dolnej časti plech proti vandalom. Peťo navŕta diery, natrieme kríž farbou a je čas ísť domov. Nikto nechcel pri zostupe veriť, že tadiaľto sme sa borili s naším bremenom. No zrytý sneh pod našimi nohami je toho dôkazom.
Autor: Miro B.
