Ten slávny deň, keď sa má každý do sýtosti vyblázniť a poďakovať Bohu hrou, tancom i spevom už prichádzal. A náhle – dážď. Ó nie, aká smola…. Pokus bol márny, ale ako premôcť dážď? Tak sme si povedali: „A teraz nás už nepremôžeš!!!“ S plným nasadením sme kráčali ku škole, ktorá plnila úlohu „miesta zrazu“. Tu sme sa všetci mali zísť….. i zišli sme sa.
A chcete vedieť, aká bola obloha? Slniečko ju celú vyzdobilo žiarivými lúčmi a tieto nás šteklili a hriali pri duši a všetci sme sa nesmierne tešili. Najprv sme zvládli diaľku a kopec a po príchode na „miesto Bodky“ sme sa vyvalili na zem a chvíľu oddychovali. Starší začali pripravovať stanovištia, na ktorých mali deti súťažiť a nakoniec sa zúčastniť pokladovky. Keď bolo všetko dokonale pripravené, súťaž sa mohla začať. Pomodlili sme sa, zaspievali a hor sa hľadať poklad.
Deti sme rozdelili do skupiniek a spoločným znakom nás všetkých boli motýle. Podľa druhu motýľa sa rozlišovali aj skupinky detí. Každá skupinka mala 1 navigátora, ktorý bo zároveň aj dozorcom, aby sa nepritrafil úraz. Všetko prebiehalo podľa plánu, len posledná skupinka nie a nie trafiť do cieľa. Keď nechodili hodnú chvíľu, vybrala sa za nimi aj skupinka vedúcich – dozorcov, ktorá mala likvidovať prekážky a súčasne hľadať. Nakoniec všetko dopadlo dobre.
Po súťaži sa mimoriadne vysilené deti – teda všetky – vychystali papať. O dobrý guláš sa nám totiž postaral ako každý rok p. Dr. Kubala s rodinou a musíme uznať, že bol veľmi dobrý a chutil. Všetci sme boli takí najedení, že bolo treba trochu zhodiť z našich váh a rozhodli sme sa zapojiť do futbalu, ktorý mali pôvodne hrať iba chlapci.
Po zápase sme boli už úplne vyčerpaní a s túžbou oddýchnuť si, sme sa šťastne vracali domov.
Autor: Neznámy
